Aktuality

Povinná karanténa z pohľadu Listiny práv a slobôd občana

Silvester Buček (vedúci mediálneho odboru)

V posledných dňoch sa objavilo viacero právnych analýz súčasného stavu na hraniciach. V texte by som sa ale chcel pozrieť hlavne na to, ako sa na podobné obmedzenia díva najzákladnejší dokument západnej civilizácie. 

zdroj

Na Slovensku sme za posledných 80 rokov nezažili skutočnú neslobodu. Iste, v socializme sme zďaleka neboli slobodní, ale so situáciou podobnou vojne sme sa tu skutočne od roku 1945 nestretli. Možno aj preto ju mnohí berú ako samozrejmosť, a neuvedomujú si aká môže byť krehká. A nevnímajú tak citlivo, keď o slobodu prichádzajú iní. Aspoň tak sa zdá z toho, ako veľmi je väčšine jedno, že štát denno-denne zasahuje do ľudských práv občanov Slovenskej republiky vracajúcich sa zo zahraničia (nerád používam pojem repatriant, ktorý sa vzťahuje skôr k nútenému návratu do vlasti).

Listina práv a slobôd, jeden zo základných dokumentov západnej civilizácie samozrejme umožňuje v určitých prípadoch obmedzenia. V článku 5 sa píše:

(1)Povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.

(2)Medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) upraviť iba zákonom.

(3)Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

(4)Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

No pozrime sa na to, ako sú tieto body rešpektované v rámci súčasného opatrenia, na základe ktorého sú Slováci zo zahraničia nútení ísť pod prísnymi trestami do štátnej karantény. Začnime od konca:

Je obmedzenie práv zmysluplné? A nie je zneužívané aj na iné účely?

Určité obmedzenia v situácii, keď nás ohrozuje vírus, ktorého kvality úplne nepoznáme určite vačšina chápe. Štát však musí dbať na to, aby mali skutočne zmysel. A myslím, že je na mieste sa pýtať, či miešanie potenciálne chorých so zdravými, či už v autobusoch, alebo na izbách je skutočne naplnenie podstaty a zmyslu štátnej karantény – teda ochrany zdravia občanov.

Niekto by azda mohol mať pocit, že keď sa rúbe les, lietajú triesky, no pravda je taká, že každé obmedzenie práv musí byť skutočne citlivé. Čo myslíte, na čo máme celý zložitý súdny systém, ktorý pozudzuje či môžu byť niekoho práva obmedzené? Nechajme teraz chvíľu bokom stav nášho súdnictva – v demokracii je jeho úlohou dbať aj na to, aby štát nemohol svojvoľne obmedzovať jednotlivcov. Lebo ignorovanie ľudských práv je vždy šikmá plocha a história nás učí, že citlivosť na obmedzenia práv sa znižuje s ich porušovaním. 

Čo sa týka druhej otázky, určite sa dá diskutovať o tom, čo znamená zneužívanie, no faktom ostáva, že nutnosť si za obmedzenie slobody ešte platiť (oficiálne za stravu) minimálne vzbudzuje podozrenie. Stravovanie samotné je tiež problematické. Iste, je (bohužiaľ) zdanlivo lepšie ako v slovenských nemocniciach, ale to je pomerne slabý argument. V karanténe podľa všetkého (napriek tomu že podľa výnimiek nemali) skončili aj mnohí ľudia so špeciálnymi potreby, od celiakie, po vegánstvo, nehovoriac o malých deťoch – a títo často dostávajú len sucháre s margarínom či iné “výživné” produkty. Je smutné, ak nie je štát (ktorý sa mimochodom posledných 15 rokov hral na sociálny) na vlastné náklady schopný zabezpečiť stravu pre pár tisíc ľudí podľa ich potrieb. 

Platia obmedzenia rovnako pre všetky prípady spĺňajúce podmienky?

Myslím že na túto otázku je odpoveď celkom zrejmá. Podmienky sú jasne dané – ideš zo zahraničia a nespĺňaš výnimky – smer karanténa. Určite by sa dalo diskutovať o primeranosti výnimiek, prečo opatrovateľky domov a stavbári do štátnej a podobne, ale je jasné, že žiadne výnimky zo svojej podstaty nemôžu byť dokonalé. 

Oveľa zaujímavejšie je ale zamyslenie sa nad samotnou podmienkou. Iste, málokto bude spochybňovať, že v situácii, keď Slovensko vedie s nízkym počtom nakazených, tak ľudia zo zahraničia, kde sa vyskytuje množstvo ohnísk nákazy sú väčším rizikom. Nevieme kto sa vracia z New Yorku a kto z Brna. Preto je logické že netestovaní ľudia s cudziny sú skupina, ktorej práva môžu byť určitým spôsobom obmedzené. Lenže z nejakého dôvodu neuznávame testy z iných krajín. 

Tak sme prebrali potenciálne chorých a zdravých, no najviac porušovanie 3. odseku bije do očí pri pozitívne testovaných. Ako je možné, že pozitívne testovaný človek zo zahraničia nemôže ísť do domácej karantény, keď tí, ktorí sa nakazili na Slovensku môžu zostať doma? V tomto prípade ide o zjavnú diskrimináciu ľudí bez jedného logického dôvodu.

Ako obmedzenia upravujú naše zákony?

Jeden zo zásadných zákonov na ktorý sa vláda odvoláva je ústavný zákon č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskroších predpisov.  11. marca vláda vydala uznesenie číslo 111, ktoré sa ale nedá nájisť v zbierke zákonov. Na toto uznesenie, ktoré de jure neexistuje sa odvoláva aj Úrad verejného zdravotníctva.

Dňa  15. marca bol vyhlásený uznesením vlády SR č. 144 núdzový stav iba pre zdravotníctvo, ktorý však nič také ako povinnú karanténu nepozná. V článku 5 odseku 3, v písmene g sa sa štátu dovoluje: obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v určenom čase a zákazom vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie. 

Štát pritom aj celkom jasne definunje čo to je karanténa. Zákon 355 rieši povinnosti občanov v rámci karanténnych opatrení. V paragrafe 51 v odseku 1. v písmene okrem iného napísané, že podrobenie sa vyšetreniam nesmie byť spojené s rizikom pre zdravie.Asi by sa dalo diskutovať o pokrútených právnych interpretáciách ktorými by sa karanténa dala obhájiť, ale o tom bude hádam už čoskoro rozhodovať ústavný súd.

V každom prípade tento, aj všetky ostatné zákony na ktoré sa vláda odvoláva často spomínajú zázračné slovíčko primeranosť, alebo nevyhnutný rozsah. A napríklad nechať ľudí čakať hodiny a hodiny na hraniciach, vyhrážanie sa pokutou, či dokonca zadržaním a použitím sily určite nie je primerané. Nehovoriac o tom, že pokuty musia mať pomerne presnú oporu v zákone, a zadržať človeka môže polícia iba ak je podozrivý zo spáchania trestného činu. Dúfajme že ústavný súd aj toto čo najskôr vyrieši a povie, či napríklad zadržanie ľudí čo odmietli ísť do karantény nebolo hrubým porušením ich práv.

K primeranosti opatrenia by sa dalo napísať ešte veľa, no som presvedčený, že vláda by za každých okolností mala k tak zásadnej veci pristúpiť oveľa zodpovednejšie. 

Riziko od netestovaných ľudí zo zahraničia je štatisticky väčšie, to je jasné. Avšak primeranosť opatrení vzhľadom na rozsah hrozby je skutočne otázna, a vláda jednoducho musí neustále hľadať také riešenia, aby škoda nimi spôsobená bola čo najmenšia. Áno, štát prebrala v hroznom stave, ale toto nie je otázka financií, pri pár tisíc ľuďoch sa bavíme o pár drobných ktoré urobia rozdiel medzi právnou demokratickou republikou a štátnou svojvôľou.

Prečo vláda napríklad nezvýši využívanie kapacít súkromných hotelov (za primeranú úplatu), určite by sa pobili aspoň za nejakých “zákazníkov”? Prečo neuznávame testy zo zahraničia? Prečo nechávame ľudí čakať ako zločincov hodiny vonku? Prečo nemajú navrátilici aspoň možnosť voľby domácej karantény (napr. cez tie mobily keď sme to tak slávnostne prijali)? Prečo sa štát k chorým zo zahraničia správa inak ako ku chorým zo Slovenska?

Tieto otázky sa netýkajú nejakej abstraktnej skupiny. Sú to konkrétni ľudia s konkrétnymi dôvodmi prečo šli do zahraničia. Ľudia ktorí nič nikomu neurobili, rodiny s malými deťmi, starí ľudia, skrátka ĽUDIA, pre ktorých platí rovnaká listina práv a slobôd, ako pre všetkých. A keď ich budeme ignorovať, je veľmi ľahko možné, že nejaká ďalšia skupina bude na rade.