Dňa 19. januára 2006 sa stalo najväčšie v letecké nešťastie v novodobých dejinách samostatnej Slovenskej republiky, kedy lietadlo Vzdušných síl Slovenskej republiky AN-24 narazilo pri pristávacom manévri za nepriaznivých meteorologických podmienok a zlyhaním ľudského faktora do zalesneného kopca medzi obcami Hejce a Telkibánya v Maďarsku. Pri náraze lietadla zahynulo 41 vojakov, jeden zamestnanec Ministerstva obrany. Nehodu prežil iba jeden vojak.
V kontexte tejto tragickej udalosti sa vtedajší minister obrany Juraj Líška z SDKÚ- DS rozhodol vzdať funkcie ministra. Ku svojej demisii vtedy uviedol: „Určite necítim ako človek zodpovednosť, že by som sa cítil vinným, že by som nespravil všetko pre to, aby naše ozbrojené sily fungovali lepšie. Jednoducho, v čase, keď sa táto tragédia Slovensku prihodila, som bol minister obrany“. Rozhodnutie odísť z ministerského postu označil za rozhodnutie srdca.
Juraj Líška je človek, z ktorého by si mal zobrať príklad každý politik, ktorý deklaruje, že je predstaviteľom novej, štandardnej európskej politickej kultúry a chce navrátiť dôveru občanov k orgánom a predstaviteľom štátu. Veď si len spomeňte na Róberta Fica a Róberta Kaliňáka, ktorí po prevalení vraždy novinára a jeho snúbenice dlho odmietali odísť zo svojich funkcií. Preto rovnaké gesto, aké urobil Juraj Líška sa očakávalo v kontexte novej politickej kultúry aj od ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej po samovražde expolicajného prezidenta Milana Lučanského vo vyšetrovacej väzbe. Je to veľká škoda, mohol to byť nový signál občanom, že to s tou zmenou myslia vážne. A nielen občanom, ale najmä do svojich radov.
Škoda, že sa zatiaľ o novej politickej kultúre iba hovorí, a jej reálne fungovanie v našom politickom systéme je iba zbožným prianím. Na našej politickej scéne sa doposiaľ neobjavil politik s charakterovými a morálnymi vlastnosťami ako mal bývalý minister obrany Juraj Líška alebo bývala premiérka Iveta Radičová, ktorá sa vzdala poslaneckého mandátu potom ako zahlasovala za svoju poslaneckú kolegyňu.
Dňa 19. januára 2006 sa stalo najväčšie v letecké nešťastie v novodobých dejinách samostatnej Slovenskej republiky, kedy lietadlo Vzdušných síl Slovenskej republiky AN-24 narazilo pri pristávacom manévri za nepriaznivých meteorologických podmienok a zlyhaním ľudského faktora do zalesneného kopca medzi obcami Hejce a Telkibánya v Maďarsku. Pri náraze lietadla zahynulo 41 vojakov, jeden zamestnanec Ministerstva obrany. Nehodu prežil iba jeden vojak.
V kontexte tejto tragickej udalosti sa vtedajší minister obrany Juraj Líška z SDKÚ- DS rozhodol vzdať funkcie ministra. Ku svojej demisii vtedy uviedol: „Určite necítim ako človek zodpovednosť, že by som sa cítil vinným, že by som nespravil všetko pre to, aby naše ozbrojené sily fungovali lepšie. Jednoducho, v čase, keď sa táto tragédia Slovensku prihodila, som bol minister obrany“. Rozhodnutie odísť z ministerského postu označil za rozhodnutie srdca.
Juraj Líška je človek, z ktorého by si mal zobrať príklad každý politik, ktorý deklaruje, že je predstaviteľom novej, štandardnej európskej politickej kultúry a chce navrátiť dôveru občanov k orgánom a predstaviteľom štátu. Veď si len spomeňte na Róberta Fica a Róberta Kaliňáka, ktorí po prevalení vraždy novinára a jeho snúbenice dlho odmietali odísť zo svojich funkcií. Preto rovnaké gesto, aké urobil Juraj Líška sa očakávalo v kontexte novej politickej kultúry aj od ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej po samovražde expolicajného prezidenta Milana Lučanského vo vyšetrovacej väzbe. Je to veľká škoda, mohol to byť nový signál občanom, že to s tou zmenou myslia vážne. A nielen občanom, ale najmä do svojich radov.
Škoda, že sa zatiaľ o novej politickej kultúre iba hovorí, a jej reálne fungovanie v našom politickom systéme je iba zbožným prianím. Na našej politickej scéne sa doposiaľ neobjavil politik s charakterovými a morálnymi vlastnosťami ako mal bývalý minister obrany Juraj Líška alebo bývala premiérka Iveta Radičová, ktorá sa vzdala poslaneckého mandátu potom ako zahlasovala za svoju poslaneckú kolegyňu.